Taký zvláštny pocit

Autor: Katarína Kralovičová | 13.2.2011 o 19:09 | (upravené 15.2.2011 o 18:34) Karma článku: 4,96 | Prečítané:  858x

Tušila že sa niečo stane. Od rána mala taký zvláštny pocit. Nevedela však čo. Niečo jej  stále hovorilo, že tento deň nebude taký dokonalý ako si ho naplánovala a ako ho chcela prežiť.Tento deň bol najkrajším v živote. Splnil sa jej sen. Čakala svoje dieťa. Čakala dieťa s mužom, ktorého nadovšetko milovala. Už pred pár dňami si urobila domáci tehotenský test a bol pozitívny. Dnes jej to však potvrdil lekár.

Tušila že sa niečo stane. Od rána mala taký zvláštny pocit. Nevedela však čo. Niečo jej  stále hovorilo, že tento deň nebude taký dokonalý ako si ho naplánovala a ako ho chcela prežiť.Tento deň bol najkrajším v živote. Splnil sa jej sen. Čakala svoje dieťa. Čakala dieťa s mužom, ktorého nadovšetko milovala. Už pred pár dňami si urobila domáci tehotenský test a bol pozitívny. Dnes jej to však potvrdil lekár. V kabelke mala prvú fotku bábätka. A napriek tomu niekde na pozadí stále cítila, že sa dnes stane niečo zlé. „Musím nato prestať myslieť, určite to nič nie je, to len tie hormóny" hovorila si sama pre seba a jemne sa rukou dotkla svojho brucha. Mala na dnes toľko plánov. Musí nakúpiť, aby mohla milovanému pripraviť romantickú večeru. „Pripravím mu jeho obľúbené kung pao" . Išla na nákup, do roboty sa už dnes neplánovala vrátiť, musí všetko nachystať. Ako prechádzala pomedzi obchodmi, zbadala detské veci. „kúpim malé topánočky a tie mu potom po večeri ukážem" mysliac si v duchu vstúpila do obchodu. Keďže túžila po dievčatku zámerne vybrala topánočky ružové. Cestou ešte kúpila pár žltých tulipánov, ktoré má tak rada a nasadla do auta s veľkou radosťou.

Doma rýchlo poupratovala, pripravila jedlo, naaranžovala stôl a malé topánočky si pripravila do malej darčekovej tašky. „Je načase pripraviť seba na večer" pomyslela si a išla do kúpeľne. Rýchlo sa poumývala, obliekla. „Hm kým príde mám ešte čas" Tak si sadla a začala premýšľať ako budú musieť zmeniť svoj život s príchodom dieťatka. Budú musieť urobiť detskú izbu. Kompletne zmeniť systém bytu a keby len bytu, aj spôsob doterajšieho života bez zmien nebude možný. „To zvládneme, sme dospelí, zabezpečení". No v pozadí ju začal ten pocit silno spaľovať. „Vôbec sme to neplánovali" „Čo ak to nevezme ako ja?" „Nie určite bude šťastný tak ako ja". „Musím sa nejak rozptýliť, lebo ma tieto myšlienky znervózňujú."

Rozhodla sa, že si prečíta knižku, to ju vždy upokojovalo. Prišiel o šiestej. Bol presný. To nebol jeho štýl. Nikdy nechodil načas. Išla mu oproti po chodbe. Vyzeral unaveno a nie len to, bol nejaký zvláštny. Chcela mu dať pusu, ale uhol sa.

„Ahoj, aký si mal deň? Vyzeráš unaveno" usmiala sa na neho.

„Musíme sa porozprávať" odvetil, akoby nevnímal, namiesto pozdravu.

„Stalo sa niečo? Pripravila som nám večeru, môžeme sa porozprávať pri nej. Aj ja ti mám toho veľa čo povedať".

Nešiel však do kuchyne, ale vybral sa priamo do obývačky a sadol si. Ostala zmätená, ale išla za ním. Sadla si vedľa neho a zahľadela sa mu do očí. Oči v ktorých vždy svietili iskričky ako u malého chlapca, tie oči v ktorých vždy videla tú lásku, ktorú k nej cítil, boli teraz tmavé a bolo v nich zúfalstvo.

„Čo sa deje? Povedz mi" prosila plná obáv. Chvíľku mlčal a potom sa opýtal „Ako si predstavuješ našu budúcnosť?". Na malú chvíľku pocítila vnútorný pokoj a pomyslela si „bojí sa, že nechcem byť s ním?". Začala pomaly. Povedala mu ako si predstavuje, spoločnú budúcnosť, nie detailne ale dostatočne, aby uspokojila jeho "zvedavosť" ako si myslela. Vykreslila mu ako s ním chce vytvoriť rodinu, v domčeku, aké to bude krásne. Veď koniec koncov dokonale sa si sadli, napriek rozdielnym záujmom.

On len mlčal a počúval. Na otázku ako si to predstavuje on nereagoval. Z hlboka sa nadýchol a povedal: „Neviem či ťa ešte milujem, vlastne neviem či som ťa niekedy vôbec miloval. Chcem byť sám, chcem zistiť čo vlastne cítim." Tieto slová sa ju zasiahli ako facka. Počula všetko veľmi jasne a zreteľne no nechápala čo sa deje. Všetko bolo v poriadku, nikdy sa nesťažoval, prežili krásne chvíle. Už nedokázala otvoriť ústa a povedať mu, že je tehotná. Nedokázala to vysloviť. Vedela, že ak mu to povie ostane, ale nie kvôli nej, ale z pocitu zodpovednosti. A to nechcela. Nechcela aby jej jedného dňa vykričal, že je nešťastný pretože s ňou zostal len kvôli dieťaťu. Jediné čo dokázala povedať „Choď už preč, netráp ma, ja viem že ma ľúbiš, keď to nevieš si hlúpy, zabudni nato že existujem" Vstal a odchádzal, nedokázala už dlhšie zadržiavať slzy, nechcela aby ju takto videl, takú ranenú a zničenú, preto za ním zatvorila dvere a rozplakala sa.

(pozn. autora príbeh je len fikcia, podobnosť s realitou čisto náhodná)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?