Taký zvláštny pocit (pokračovanie)

Autor: Katarína Kralovičová | 15.2.2011 o 14:00 | (upravené 15.2.2011 o 18:33) Karma článku: 6,78 | Prečítané:  814x

Plakala. Plakala deň, dva, tri. Prestala to počítať. Ani po mesiaci jej nebolo lepšie. „Stratila som ho“, to boli jediné slová, ktoré jej zneli v mysli. Nedokázala vstať z postele. Stále len premýšľala čo sa stalo. Prečo si nie je istý. Iste mali aj zlé chvíle, ale veď nič nie je bezchybné. Človek sa občas zmýli, urobí nejakú hlúposť, nezachová sa správne. Ale tým sa predsa človek učí. „Čo sa vlastne stalo?“ hučalo jej v hlave.

Nemyslela na nič iné len na neho, nemyslela dokonca ani na svoje dieťa, ktoré jej rástlo pod srdcom. Tak strašne mu chcela napísať, tak strašne ho túžila vidieť. Z práce si vyžiadala voľno. Nedokázala jesť ani spať. Mala chuť piť. Vypiť všetok alkohol sveta, aby nerozmýšľala, aby aspoň chvíľu necítila tú bolesť. Vedela, že nemôže, no aj tak to bolo silnejšie ako ona. Otvorila si fľašu červeného vína, ktoré spolu tak radi večer popíjali. Dala si pohár a potom druhý. V tom prestala. „Toto nesmiem, rastie vo mne nový život". Vtedy si to uvedomila. Nezáleží na tom, ako jej ublížil. Nezáleží na tom, že ju opustil. Bude mať dieťa. Dieťa po ktorom posledné roky tak strašne túžila. Túžila, ale nie sama. Chcela mať to dieťa s mužom svojich snov. Teraz nato ostala sama. „Čo budem robiť? Som schopná ísť na potrat? Nie to neprichádza do úvahy. Nech si tvrdí, že ma nemiluje, naše bábätko sa zrodilo z lásky. Budem však schopná postarať sa oň sama? Možno by som ho mohla dať na adopciu, určite by sa našiel nejaký pár ktorý túži po dieťati a dobre sa oň postarajú, ale budem schopná žiť s vedomím, že je niekde moje dieťa a nevie, že ja som jeho matka?" nevedela čo má spraviť. V hlave si neustále preberala svoje možnosti. „Rodičia ma zabijú ak im to poviem, s tým sa nikdy nezmieria". Bojovala sama zo sebou. Nedokázala sa rozhodnúť.

Pravidelne chodila na kontrolu k lekárovi. Všetko bolo v poriadku. Po 12 týždňoch išla opäť na ultrazvuk. Lekár sa jej opýtal, či chce vedieť čo to bude. Ostala zmätená, stále rozmýšľala či si ho má nechať, alebo dať na adopciu. Nakoniec mu povedala „Áno, chcem to vedieť". „Bude to dievčatko, pozrite, presne tu je to vidieť". Keď sa pozrela na monitor, niečo sa v nej zlomilo. Uvidela svoje dievčatko, bolo nádherné. A vtedy sa rozhodla „Budeme spolu ty a ja na ničom inom nezáleží, už nikdy nebudem pochybovať". Rozhodla sa, že mu to povie. Má predsa právo to vedieť. Rýchlo zdvihla telefón a vytočila jeho číslo. Zazvonilo raz, dva krát a on nedvíhal. „Nemôže alebo nechce?" prebehlo jej mysľou. „No nič skúsim to neskôr". S novou fotkou z ultrazvuku sa pobrala k rodičom oznámiť im tú veľkú novinu. Keď k nim prišla, boli doma obaja.

„Ahojte, musím Vám povedať skvelú novinu. Čakám krásne dievčatko."

Mama hneď čítala medzi riadkami a opýtala sa „Ty čakáš? Snáď vy čakáte!"

„Nie mama, on odišiel, nechce so mnou byť a ja som sa rozhodla vychovať naše dieťa sama."

„On odišiel aj keď vedel, že si tehotná?"

„Nie nestihla som mu to povedať, odišiel skôr ako som mala príležitosť. Skúšala som mu zavolať, ale nedvihol mobil."

„Ako si to predstavuješ? Čakáš teraz od nás, že ťa budeme finančne podporovať? Mala si rozmýšľať skôr, ako si s ním vliezla do postele". To boli jediné slová jej otca, ktorý znechutene odišiel.

„Mama ty ma chápeš však? Nemohla som vedieť, ani len som netušila, že odíde. Síce sme ešte dieťa neplánovali, ale po tých spoločných rokoch som to naozaj nemohla čakať."

„Iste neboj, nejak sa to zvládne" odvetila jej mama neistým hlasom.

Pobrala sa teda domov. Začala rozmýšľať, ako by mohla zariadiť izbu. Nedávno, ešte keď boli spolu, jednu voľnú izbu spolu vymaľovali, plánovali tam spraviť pracovňu, v ktorej by mohol nerušene pracovať. Bol to ich spoločný projekt. Keď si na neho spomenula, opäť zobrala do rúk mobil a vytočila jeho číslo. Opäť nedvíhal. „Ako mu to mám povedať, keď mi ani nedvihne telefón?"

Čas ubiehal a ona na neho myslela stále menej napriek tomu si občas poplakala, keď si na neho spomenula. Chýbal jej. Už mu ale neskúšala volať. Nemala silu prežívať stále dokola tú istú nervozitu. „Čo sa stane? Čo mi povie? Ako mu to mám vlastne oznámiť ja?"  Začal sa blížiť sa čas pôrodu. Všetko mala pripravené. Izba zariadená, výbavička nakúpená, už chýbalo len meno nádherného anjelika, ktorý príde každým dňom na svet. Vedela, aké meno by jej dal on. Mal ho vybraté už predtým ako sa spoznali. „Nie nebude sa tak volať. Ani len mi nedvihne telefón, nemá právo rozhodnúť o jej mene". A v tom ju napadlo „Izabela to je to správne meno pre môjho anjelika".

Prišiel deň pôrodu a nevedela sa dočkať. Všetko prebiehalo rýchlo a ani sa nenazdala držala svoju Izabelu v rukách. Po tvári jej opäť stekali slzy, no tento krát to boli slzy dokonalého šťastia. V tom momente pocítila tú jedinečnú silu lásky, cítila ako sa vytvára nezničiteľné puto medzi nimi, videla tú lásku v očiach malej Izabely, ktoré podedila po svojom otcovi. Keď Izabela zaspala a ona sa dokázala odpútať a nachvíľku ju odložiť do postieľky, vzala do rúk mobil a vyťukala jednoduchú správu „Dnes sa narodila naša dcéra Izabela, stal si sa otcom" a správu odoslala.

(pozn. autora: venované Viviene)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?