Taký zvláštny pocit (záver)

Autor: Katarína Kralovičová | 18.2.2011 o 14:30 | (upravené 18.2.2011 o 15:55) Karma článku: 7,48 | Prečítané:  771x

Odložila mobil na stolík vedľa postele. Čakala na odpoveď. Čakala, že zavolá. „Neverila by som, že ešte stále ho tak milujem. Po tom všetkom čo mi urobil. Neskutočné." Hovorila si stále v sebe. Ale mobil si tíško odpočíval na stolíku. Žiaden zvuk, žiaden tón. Okolo nej sa rozprestieral len plač narodených detí, a vrava čerstvých mamičiek.

Prešlo 5 minút, 10 minút, hodina a stále nič. „No nič, treba šťastnú novinu oznámiť aj ostatným. Vyťukala ďalšiu sms „dnes sa narodila Izabela, najkrajšie dievčatko na svete :)" a odoslala všetkým priateľom, priateľkám aj rodine. Hneď sa mobil rozozvučal s gratulačnými správami. Ozvali sa všetci, len jediný sa neozval.

Nasledujúcich pár dní ju učili sestričky všetkým veciam, ktoré bude potrebovať. Na programe bolo správne kojenie, prebaľovanie ako i nosenie bábätka a kúpanie vo vaničke. Potrebovala vybaviť všetky papiere. Najväčšiu starosť jej pripravovala otázka, čo napíše do kolónky otec dieťaťa. „Bez jeho súhlasu ho tam nemôžem dať, ale Izabela predsa nemôže ostať bez otca" prebehlo jej hlavou. S papiermi jej pomohla mama. Kolónka meno otca ostala nevyplnená.

Prišiel čas ísť domov. Odviezla ich kamarátka. „Tak srdiečko tu budeme spolu bývať" oznámila pri vstupe do bytu svojmu ružovému balíčku. Prešiel deň, dva a učili sa spolu bývať. Prebdené noci, veľa plaču, žiaden pokoj.

Asi po týždni niekto zazvonil pri dverách. Bez skontrolovania o koho ide otvorila dvere. Stál tam on s veľkou kyticou ruží a so smutným pohľadom.

„Ahoj" pozdravil.

„Ahoj" odpovedala nahlas no vo vnútri sa spustila vlna otázok „Čo tu robíš? Čo si o sebe myslíš? Čo chceš?"

„Mohol by som ísť ďalej? Musíme sa porozprávať."

„Iste." odpovedala a nechala ho vstúpiť.

Do rúk je vložil kyticu ruží. „Sú pre teba" a zložil si bundu, vyzul sa a tak ako posledný krát keď sa videli, prešiel rovno do obývačky a sadol si.

„Viem, že ma už nechceš vidieť, ale musím ti niečo povedať."

„Ďakujem za kvety, nemusel si. Chceš mi povedať niečo, čo sme ešte neprebrali?"

„Prosím, len si ma vypočuj. Viem, že to čo som spravil sa zmeniť nedá. Je mi to ľúto, nikdy som ti nechcel ublížiť. Ten čas bez teba mi bolo naozaj strašne. Chýbaš mi, všetko mi ťa pripomína, nedokážem a nechcem bez teba žiť."

„A už si došiel na to či ma ľúbiš? Veď si povedal, že nevieš či si ma vôbec niekedy ľúbil."

„Milujem ťa, teraz to už viem, len dúfam, že nie je neskoro, že mi odpustíš."

„Ja neviem, stalo sa toho strašne veľa. Nie som si istá či ti dokážem dôverovať?"

„Prosím, daj mi šancu, bál som sa, že keď za tebou prídem vyhodíš ma, chcela si aby som zabudol že existuješ, ale ja to nedokážem a nechcem, aby naša dcéra vyrastala bez otca."

„Izabela nemusí vyrastať bez otca, o tom sa môžeme dohodnúť. Naozaj neviem či s tebou chcem byť, milujem ťa, ale mám strach, že sa to bude opakovať. Musím nad tým porozmýšľať"

„Dám ti toľko času koľko len budeš potrebovať. Mohol by som ju aspoň vidieť?"

„Iste momentálne spinká poď so mnou."

Vstali a išli do izby, ktorú spolu vymaľovali. Keď vchádzal do izby, videla ako si obzerá celkom zmenenú izbu. Do bielej farby, ktorou izbu pôvodne vymaľovali, pribudli ružové pásiky, rôzne motívy a kompletné vybavenie izby. Naklonil sa nad postieľku „je taká nádherná, celá mama". „Ja v nej vidím teba" znela jej odpoveď. „Nehnevaj sa, ale rada by som si trocha pospala, posledné dni a noci boli náročné". „Iste, prosím daj mi vedieť, kedy by som mohol opäť prísť". Odchádzal so smutným pohľadom no v očiach mu videla, že stále verí, že sa rozhodne pre neho.

„Čo budem robiť? Ako sa mám rozhodnúť? Stále ho milujem, ale dokážem mu ešte veriť? Izabela si zaslúži otca a z neho bude skvelý otec, je taký starostlivý a úžasný. Keby nebolo toho zaváhania, bol by ideálny." Stále nad tým rozmýšľala. Nedokázala zaspať. Z myšlienok ju vytrhla Izabela. Dožadovala sa svojho mliečka.

Po týždni sa rozhodla. „Dám mu ešte šancu", zobrala do rúk mobil a vytočila jeho číslo. "Ahoj, príjdi dnes po práci k nám. Porozprávame sa." "Ahoj, jasné okolo šiestej som tam". Keď zložila podišla k postieľke usmiala sa na Izabelu a povedala jej "Srdiečko odo dnes tu s nami bude aj tatinko. Stane sa z nás skutočná rodina." A na okamih mala pocit, že zazrela ako sa na ňu Izabela spokojne usmiala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?